5,31 €  (160 Sk)

Autor: Milan Závodný
Počet strán: 120

Taká drzá opica

Nakoniec bola prijatá rezolúcia OSN o tom, že najzávažnejšie problémy modernej civilizácie sa experimentálne pokúsi vyriešiť šimpanzica Judy. Už dávnejšie sa s ňou podarilo nadviazať hovorový kontakt a jej povesť ďaleko prerástla hranice Kene. Bola pozvaná na medzinárodné fórum do Davosu, kde ju podrobne informovali o súčasnej situácii. Ona však šokovala zhromaždenie vyhlásením, že niečomu nerozumie, že toľko prázdnych rečí nezazneje v celom pralese ako je rok dlhý a aby ju radšej zaviedli „do terénu“ a netárali.
Odmietla si vybrať nejako špeciálne postihnutý región, naopak, nechala si pred seba položiť mapu, zavrela oči, zavrtela mapou a zapichla svoj krivý prst do nej: „Sem!“
Krajina bola pololúka-pololes, vrchovina, niekoľko dobre vyzerajúcich domov. Medzi nimi asfaltové cesty a cestičky. Na prehnojenej bujnej tráve sa pásol hovädzí dobytok s neprirodzeným apetítom.
„Tie kravy, predpokladám, jete?“ spýtala sa Judy.
„Áno,“ odvetili váhavo OSN-isti.
„Musíte byť veľmi hladní. Pozrite, aké majú vemená. V celej Afrike nežije tak absurdné zviera.“
„Musia mať vysokú dojivosť, aby sa vyplatili.“
„Aha...“ povedala Judy. „Tá tráva je samý dusík, mlieko ako brečka a mäso nafúknuté vďaka hormónom. Čo sa vám má vyplatiť, nechápem?“
Delegácia začala viac ušľapávať trávu a nevadilo, keď občas stúpla do lajna.
„Producenti mäsa a mlieka vykazujú trvalú nadprodukciu, to priznávame. Skutočný dôvod, prečo sa spásajú aj strmé svahy a hrozí tak erózia pôdy je, že producent je platený od kusa dobytka a množstva vyprodukovaných bielkovín. Štát má v ňom na jednej strane strategickú istotu potravinovej bezpečnosti, na strane druhej je sedliak potenciálnym nezamestnaným. Dotácie do zbytočnej produkcie potravín sú nižšie ako jemu a jeho rodine vyplácaná sociálna dávka.“
„Teda nie hlad je dôvodom?“ spýtala sa Judy.
„Kdeže!“
Judy sa zamyslela: „Je jasné, že aj vy ste naši príbuzní, hoc by tomu šimpanz niekedy neuveril! Prirodzená potreba vášho tela je primeraný prísun potravín v nenafúknutej kvalite, pohybová aktivita a občasné hladovanie. A my kravy nejeme, teda ani vy nemáte žalúdky pre ich bielkoviny.“
Judy sa zahľadela na strmé svahy porastené lesom. Od prekvapenia jej poklesla sánka a s veľkými ušami vyzerala ako žrebovacia gulička MATES.
„Čo robíte s toľkým drevom?! Veď tam vidím odlesnené plochy od jedného do päťdesiat hektárov!“
„Predá sa,“ odvetili delegáti. „Po dreve je veľký dopyt.“
„V dnešnej dobe?“ čudovala sa Judy. „Keď je všetko z plastu, kovu a skla?“
„Ale aj z papiera,“ odvetili oni.
Judy si poklepala na čelo: „Čo sme sa učili v škole, ha?! Kovy, sklo a plasty sa rozkladajú desiatky rokov až storočia. Drevo a papier zhnijú hneď. Lesov je už extrémne málo. Napriek tomu sa obaly robia ako jednorazovky z papiera, nábytok ako jednorazovky z drevenej drte a byrokracia napriek rozvoju elektronických pamäťových médii potrebuje stále viac papierových podkladov. Všetko by mala regulovať stúpajúca cena základnej suroviny, ale ako vidím z vydrancovaných lesov, výkupná cena nestúpa.“
„Nie,“ priznali OSN-isti. „Naopak – je neustále tlačená dole.“
„Kým??“
„Producentmi finálnych výrobkov a obchodom. Ustálilo sa, že oni majú mať najväčšie zisky a prvovýrobca, ak chce držať krok s infláciou, musí rúbať stále viac.“
Judy sa nechápavo zaškľabila. „Ako môže byť človek taký idiot a rezať si konár pod zadkom??“
„Čoby nemohol, keď o tom nevie.“
„Nemá mu kto povedať, akú samovraždu pácha?“
„Ale áno! Lenže on si môže slobodne vybrať: či bude počúvať pesimistické predpovede katastrofistov alebo silnejší optimistický hlas biznisu. No a človek je od prírody optimista!“
„Chamtivý tupec,“ zamrmlala si Judy.
Nechala sa preložiť inam. Krajina hornatá, brehy prácne upravené na terasy, každý kopec vyzeral ako schody do neba, len v najväčších strminách prechádzal v les a skaly. Mestá, dediny a osady husto pretkané asfaltovou pavučinou. Na slnku zreli zelenožlté bobule – pre Judy mlsnú za ovocím veľké lákadlo.
„Fuj, to čo je za svinstvo!“ vypľula ich hneď.
„Vinič. Je práve postriekaný látkou proti plesnivosti, lebo je tesne pred zberom.“
„Z viniča robíte tie plastové fľaše?“
„Nie,“ zasmiali sa OSN-isti. „Víno. A tunajšie je svetoznáme.“
„Viem, čo je víno. Kvapalina nažltlej alebo červenej farby značne obľúbená pre vysoký obsah liehu. Bez liehu by bola muštom, a za ním sa nikto netrasie. Takže drogová závislosť prinútila ľudí obrobiť aj terény, kde by im inak ani nenapadlo liezť.“
„Nie zase tak kriticky, pani Judy. Pestujú sa tu aj iné veci, napríklad jablká. A vôbec nie na víno, ale na konzum. Dokonca aj pre deti.“
Judy sa pozrela na veľké žlté jablko visiace zo stromu, z jeho spodnej strany prstom zotrela koliesko bieleho prášku.
Na každom jablku bolo jedno také koliesko.
„Toto dávate deťom?“
„Veď pred konzumáciou sa umývajú.“
Judy jablko zahodila.
„Vedia konzumenti, koľkokrát a čím sa to strieka?“
OSN-isti pokrčili plecami.
„Je taký obrovský dopyt po jablkách, že sa musia pestovať v nebetyčných strminách a striekať tonami insekticídov a hnojív?“
„Nie, naopak, je problém ich predať. Trh je presýtený. Ale opäť – štát živí sedliaka, aby udržiaval krajinu a nebol nezamestnaný.“
„Krajina Blbistan. Niet tu kúska prírody.“
„Oho!“ nesúhlasne zvolal majiteľ pozemku Franco. „Práve naopak – len vďaka nám, pestovateľom, sa krajina pýši krásou, príroda bohato plodí a my všetkých živíme, my – sedliaci sme najdôležitejší!“
„Akoby som čítala denník agrárnej strany,“ povedala Judy. „Bez chemického priemyslu by ste nevyprodukovali nič, bez štátnej podpory by ste pomreli hladom a sami nie ste schopní predať ani jablko, ani liter, lebo trh je presýtený. Príroda, pán Franco, ktorej názov ste si dovolili zobrať do úst, neobsahuje smradľavú sterilnú hlinu... prosím, privoňajte si, hotový chemický Černobyľ a burina sa v zdravom prostredí nekosí postrekovacím aparátom so šťavičkou ROUNDAP, ale kosou.“

Znechutená Judy chcela odísť preč, ale Franco ich všetkých zval na obed. Už nasadali do áut, keď Judy sa rozhodla ísť pešo. Čo sa dalo robiť, išli pešo spolu s ňou.
Po pár metroch to začalo. Krajina, kde sa pešo nechodí, nemá kam umiestniť pešieho. Stále na nich niekto vytruboval. V meste už sa mohla Judy zblázniť. „To musím mať za zadkom stále nejaký fiat?!“ Prechod cez ulicu bol nervák. „U nás v pralese, keď chcem ísť rovno za nosom, tak idem. Kam ste dospeli vy, že musíte každých pár metrov čakať na zelenú?“
Keď jedli pizzu, Judy sa zalizovala.
„Je to dobré. Je to možno najlepšie jedlo na svete! Len nesmiete vedieť, z čoho sa vyrába.“
„Ale Judy...!“
„Vidím, že nechápete. Keď pijete váš obľúbený lieh, nechcete vedieť, aké bude mať následky – tie prvé na druhý deň, tie druhé o pár rokov na vašej pečeni a vašej rodina. Pijete s rovnakým ignorantstvom voči budúcnosti, s akým jete chemikáliami predávkované potraviny. Vám nedochádza, čo vie každý mrchožrút, že žalúdok zvláda jedy odtiaľ potiaľ. Vy sa napchávate mršinami pre samotnú radosť z napchávania.“

Judy chcela vidieť iné prostredie. Najmä to, kde žijú hlava na hlave milióny príslušníkov druhu HOMO SAPIENS. Zaviedli ju do veľkomesta.
Judy sa bála vystúpiť z auta.
„Kam sa mám postaviť, aby ma nezašliapli alebo nezrazili?!“
„Žiaden strach,“ prívetivo sa jej prihovoril sám generálny tajomník. „Tu je oveľa bezpečnejšie, ako u vás v pralese.“
„Práve ste povedali veľkú hlúposť. Ja v pralese za deň okrem príslušníkov svojej tlupy sotvakedy stretnem potenciálne nebezpečné zviera. A keď už aj, je len štatisticky malá pravdepodobnosť, že práve mňa ohrozí. Tu však za deň stretnem tisíce ľudí. Štatisticky sú niekoľkí z nich zlodeji a nájdu sa i vrahovia. Je nás tu ako obetí požehnane, ale nebezpečný človek sa tak či tak dostáva do mojej tesnej blízkosti, čo v pralese nie je bežné.“
Generálny sa zarazil a zaľutoval, že schválil nápad pozvať opicu. „Môžem vás ubezpečiť, že prinajmenšom táto mestská časť je bezpečná.“
„A čo tie ostatné?“
„Nuž, máme kriminalitu.“
„Veľkú?“
„Áno, jednu z najvyšších na svete.“
„U nás v pralese je nulová. My si nemôžme dovoliť okrádať príslušníkov vlastnej tlupy, lebo sa všetci poznáme. Nemôžeme sa navzájom zraniť, lebo pri ochrane teritória by chýbala každá ruka. O zabití ani nehovorím. Je ale pravdou, že nič z toho neplatí, ak ide o druhú tlupu. Jej možno urobiť čokoľvek. Vaše ľudské spoločenstvo je zrejme zmesou mnohých tlúp, ktorých príslušníci sú si navzájom anonymní, preto zábrany vykonať zločin značne klesajú. Ale musí tu byť ešte niečo, lebo i tak by bol zločin výnimočným javom.“
„Čo také?“ spýtal sa generálny.
„Niečo veľmi nenormálne, nelogické, samo sa poškodzujúce... „
„Čo máte na mysli, Judy?“
„Neviem. Musí byť čosi vo vás, akási hrozitánska krutosť a nenávisť. A potom mechanizmus, ktorý z vás to svinstvo doluje na povrch.“
Generálny už jej začínal mať plné zuby. „My nič zvláštne nepozorujeme.“
„To je ono! Že si neuvedomujete, ako sa s vami manipuluje. Zločinu sa darí kde? No v prostredí zločinu! Kriminalitu treba vybičovať na maximálnu mieru, aby sa pri nej kriminalita
vo veľkom stratila. Zločin treba zľudovieť. Nech sú obete sami zločincami a čisté svedomie ako také nech prestane existovať. Aby ste uverili, že jedine táto zvrátená podoba spoločnosti
je správna, musí byť inštitúcia, ktorá do vás hustí násilie a samozrejme boj proti nemu. Vy akiste máte pred očami sústavné obrazy bojov niekoho proti niekomu, priznajte sa.“
Judy sa ešte formálne zapísala do pamätnej knihy mesta New York, a už ju teperili na letisko. Ich auto sa dostalo do mnohokilometrovej kolóny a vlieklo sa krokom. Rozprávať sa mohla už iba so šoférom.
„Viete,“ hovorí mu, „keď tak pozorujem tieto vaše kabínky... Každá zaberá asi 4 metre, plus dva pred sebou a dva za sebou, takže jedno auto pohltí 6 metrov dĺžkových cesty. Sediaci človek zaberie tak meter a vedľa neho by sa do jazdného pruhu vošli ďalší traja. Spolu je to 24-násobné ušetrenie priestoru vozovky. Prečo sa nevozíte viacerí v jednej väčšej kabínke?“
„Čooo? To ako mám sedieť s nejakým teplošom na jednom sedadle?“
Judy, keď videla kolónu kamiónov, neodpustila si ďalší svoj postreh.
„Prečo tie krabice navzájom nepospájate, aj tak sa vlečú za sebou približne jedným smerom, a tak by nemusela mať každá krabica svoj motor a šoféra, ale stačil by jeden silný motor a jeden šofér?“
„To by bol vlak. A vlaky sú pomalé a drahé.“
„Pri dostatočne veľkom objeme prepravy musia byť oveľa lacnejšie.“
„Vlakom odzvonilo. A nikomu sa nechce nakladať a skladať... a vôbec, keď môžem mať vlastný kamión, načo by som sa spoliehal na akýsi cudzí vlak?“
„Ach tak – posvätné súkromné vlastníctvo a živelná produkcia tovaru bez vzájomnej koordinácie. Preto sa vlečieme krokom a lezieme si na nervy.“
„Jakživ som nevidel takú drzú opicu!“
„Dobre, už som ticho. Len... pokiaľ viem, už onedlho nebudete mať čím prikurovať v tých vašich plechoviciach. Čo budete robiť potom?“
Šofér sa nechápavo pozrel na Judy.
„No tieto kolóny sa zastavia a už sa nepohnú. Ostanú po vás haldy železného haraburdia a zaasfaltovaná a zabetónovaná zem. Máte predstavu, kam pôjdete a za akým účelom? A ako? Veď vy budete prikovaní k okruhu pár kilometrov, ktoré možno ešte zvládnete pešo. Až do konca života tých pár kilometrov! Neuvidíte ani svojich príbuzných v susednom meste – sto kilometrov je na dengľavé tučné telo priveľa. Nemyslite si, že ste mimo a vás nič nepostihne. Mýlite sa. Každým dňom, kedykoľvek môže zastať prísun fosílnych palív. Máte priveľké možnosti a primalé schopnosti. Niekto dal priveľkú moc primitívom – to je váš problém.“
Ešte než Judy odletela, stihli ju okradnúť. Nemala nič, ale na cestu jej dali hamburgery, a tie jej ktosi šľohol.
„Máš si na ne dávať pozor,“ zhúkol na ňu šofér. Judy si sadla na betón. Nechcelo sa jej žiť. Depresia je svinstvo. Nenávidela všetko sklené, železné, betónové a asfaltové. Z hluku sa išla zblázniť. Videla ulice prepchané ľuďmi a autami, že to vyzeralo, akoby ich tlačil odkiaľsi obrovský buldozér. Spomenula si na svoj prales a porovnala ho s New Yorkom.
Čo je DOBRÉ a čo ZLÉ?
Tieto pojmy sa zdiskreditovali. Pre popis ľudstva treba nový slovník, čosi ako keď sa každá zvieracia vlastnosť roztočí na tisícnásobné obrátky. Neustále kolízie záujmov a pováh vedú k tomu, že nikto už nevie povedať, čo sa vlastne deje. Ten príšerný hukot v ulici je ozvena bývalého dobra a zla zmenená na rámus. Judy sa cítila, akoby ju postavili do búrkového lejaku a chceli od nej, aby vysvetlila kvapkám, že keď dopadnú
na zem, udrú si hlavičku.

Dátum poslednej aktualizácie: 24.november 2013