5,81 €  (175 Sk)

Jazyk: slovenčina
Počet strán: 143

úryvok z knihy:


Stručne z uhorskej histórie

Prvým historicky známym vodcom nomádskych viacetnických kmeňov (nazývaných v Európe „Ougri“, „Ungari“), ktoré sa dostali do Karpatskej kotliny, bol údajne náčelník Arpád (z kmeňa Megyer, resp. Maďar) a po ňom Zaltas (Zoltán). Vojensky sice po dlhšom boji dobyli Nitru, ale vyše poloviny storočia ešte územie zaniknutého Nitrianskeho kniežatstva nedokázali obsadiť a neprejavili ani snahu prevziať vyspelé prvky štátnej správy a kultúry po bývalej Svätoplukovej ríši resp. Nitrianskom kniežatstve. Naopak, pokračovali aj naďalej vo svojom zaužívanom spôsobe života potulného pastierstva a lúpežných nájazdov do okolia. Preto až do konca prvej poloviny 10. storočia sídla starouhorských nomádov na severe neprekročili líniu: Hlohovec – Nitra – Levice – Krupina – Lučenec.
O to intenzívnejšie sa však starali o lúpeže vo svojom okolí a počas päťdesiatich rokov podnikli takmer päťdesiat lúpežných nájazdov do západnej Európy, pričom sa ich lúpežné jazdecké skupiny dostali až na južný cíp Apeninského polostrova a do dnešného Španielska. Koniec ich maďarskému štýlu života urobili 10. augusta 955 vojská Ota I. v bitke na rieke Lechu pri Augsburgu, v ktorej zahynula takmer celá vojenská sila kočovníkov.
Na hlavu porazení a kruto zdecimovaní starí Maďari sa ocitli v hlbokej existenčnej kríze. Možnosť pravidelnej lúpeže sa skončila a extenzívne pastierstvo nemohlo v stredoeurópskych pomeroch týchto nomádov uživiť. Museli sa usadiť, naučiť sa od slovanského obyvateľstva Karpatskej kotliny obrábať pôdu, budovať obydlia a postupne si osvojiť aj mnohé remeslá. Spolu s nástupom na usadlý európsky spôsob života museli kočovní prišelci prevziať od starých Slovákov – Slovenov aj princípy budovania štátu európskeho typu a jeho štruktúry. Najschodnejšou cestou bolo obnovenie funkcie bývalého Nitrianskeho kniežatstva, z ktorého maďarskí vládcovia vznikajúceho uhorského štátu vytvorili najprv údelné kniežatstvo a neskôr pohraničné vojvodstvo a v týchto štátotvorných funkciách pôsobilo 200 rokov až do roka 1106, kedy zaniklo v dôsledku centralizačných opatrení kráľa Kolomana.
Preto bol aj stolec nitrianskeho kniežaťa počas prvých dvesto rokov pre jeho držiteľa štartovacou plochou k jeho nástupu na veľkokniežací stolec vznikajúceho uhorského štátu a neskôr na kráľovský trón Uhorska. Na vladárskom prestole Nitrianskeho kniežatstva sa postupne vystriedali: náčelníci Jelekh (Üllö) a Basman, najmladší Arpádov vnuk Takšoň (955 – 970), jeho starší syn Gejza (neskorší veľkoknieža v Zadunajsku, ktoré sa stalo základom vznikajúceho uhorského štátu) i mladší syn Michal (ktorého roku 995 zavraždil jeho brat Gejza, aby mohol na nástupnícky nitriansky kniežací stolec posadiť svojho syna Vajka, neskoršieho prvého uhorského kráľa Štefana I.), jeho vdova – poľská kňažná Adelaida a jej syn Ladislav Lysý (1001 – 1020), kráľovič Imrich (zahynul na poľovačke pred nástupom na uhorský trón), mladší brat Ladislava Lysého knieža Vasil (Vazul) a syn Ladislava Lysého knieža Domoslav (1042 – 1048).

V druhej polovici 10. storočia v priestore budúceho uhorského štátu postupne vzniklo päť kniežatstiev. Okrem údelného Nitrianskeho kniežatstva to boli:
Zadunajské kniežatstvo aj s medziriečím Dunaja a Tisy so sídlom na staroslovenskom ostrihomskom hradisku – bolo najväčšie a stalo sa základom vznikajúceho uhorského štátu.
Biharsko – od horného Potisia až k sedmohradským hraniciam v Biharských vrchoch.
Kniežatstvo na dolnom Maroši – medzi Dunajom, dolnou Tisou a sedmohradskými hranicami a
Sedmohradsko – so sídlom v Albe Iulii a s prevahou rumunského a slovanského obyvateľstva.
Nitrianskym kniežaťom Michalom sa začalo rozštiepenie Arpádovského rodu na vetvu východnú (Michalovu) a západnú (Gejzovu).
V čom spočívali rozdiely medzi oboma vetvami?
Stručne povedané, v cirkevnej, etnickej a zahraničnopolitickej orientácii oboch vetiev.
1. Zadunajský Gejza bol po celý život pohanom, kresťanstvo prijal až na sklonku svojho života, prijal ho zo západnej kresťanskej vetvy (pražský biskup Vojtech – Adalbert) a až doteraz je známy iba pod svojím pohanským menom a nie pod prijatým kresťanským menom Štefan. Táto orientácia sa odrazila aj v menách potomkov kniežaťa Gejzu – svedčia o príklone k Západu: Štefan, Henrich („Imre“), Peter a pod. Etnickou základňou Gejzovej vetvy Arpádovcov bolo nielen etnicky zmiešané Zadunajsko (ešte stále s prevahou slovenského a slovinského obyvateľstva), ale čoraz viac aj Dunajská nížina a Potisie so zmesou staromaďarského a ďalšieho kočovníckeho obyvateľstva (Chazari, Polovci, Kumáni, Pečenehovia).
2. Oproti tomu Michalova nitrianska vetva Arpádovcov stavala na starých veľkomoravských tradíciách a stykoch, prijala už veľmi zavčasu kresťanstvo z východu (napríklad Michalovo pôvodné pohanské meno vôbec nie je známe!) a zahraničnopoliticky i sobášmi svojich príslušníkov sa orientovala takmer výlučne na Východ a na slovanský svet, čo sa odrazilo aj v menách jej potomkov (Michal, Vasil-Bazil, Ondrej, Sofia, Ladislav, Bohuslav – Domoslav, vnuk „Bielokňažny“ Belo, atď.). Členovia nitrianskej Michalovej vetvy boli už v 10. storočí sobášmi silno poslovančení a zahraničnopoliticky orientovaní na Byzant a východnú cirkev.


Prvý uhorský kráľ Štefan I.

Vládcom v Zadunajsku bol v rokoch 970 – 997 knieža (a neskôr veľkoknieža) Gejza, ktorý sa rozhodol pre kresťanstvo rímskeho rítu a energicky sa pustil do budovania kresťanského štátu. Pri krste roku 972 prijal meno Štefan, rovnaké meno dal aj svojmu synovi Vajkovi a po zavraždení svojho brata Michala posadil svojho syna Vajka – Štefana na nitriansky kniežací stolec. Štefan po otcovej smrti roku 997 nastúpil aj na ostrihomský veľkokniežací stolec a roku 1000 poslal opáta Astrika k pápežovi s prosbou o udelenie kráľovskej koruny. Pápež Silvester údajne vyhovel jeho žiadosti a tak mohol byť Štefan – Vajk 1. januára 1001 v Ostrihome korunovaný za prvého uhorského kráľa ako Štefan I. (1001 – 1038) s takým údajným, ale ničím nezdokumentovaným záväzkom, že
„Uhorské kráľovstvo je majetkom svätej rímskej církvi... svätému Petrovi s celým právom a všetkou mocou určené a úplne odovzdané.“
Po smrti svojho syna Štefan I. ignoroval oprávnené nároky piatich žijúcich Arpádovcov a uhorský trón zabezpečil pre syna benátskeho dóžu Petra Orseola (1038 – 1046) – s trojročným medzivládím kabarského (chazarského) kmeňového náčelníka Samuela Abu v rokoch 1041 – 1044.
Za týchto okolností museli legitímni uchádzači o trón, synovia Ladislava Lysého a synovci Štefana I., bratia Levente, Ondrej a Belo opustiť svoju vlasť a z exilu sa postupne vrátili až po Petrovej smrti. Ondrej mal v októbri 1046 v moci už celé kráľovstvo ako kráľ Ondrej I. (1046 – 1060) a roku 1048 povolal z Poľska aj svojho brata Bela, aby si po spoločnej porade rozdelili krajinu na tri časti. Dve ostali v majetku kráľa a tretia časť („Tertia pars regni“) prešla ako údelné kniežatstvo („ducatus“) do rúk kniežaťa Bela so sídlom v Nitre. Nitrianske údelné kiniežatstvo siahalo od rieky Moravy na západe až po sedmohradské hranice na východe a jeho jadrom bolo Nitrianske kniežatstvo, rozšírené o územie bývalého Biharska. V Nitre potom vládli kniežatá:
Belo – brat Ondreja I., v rokoch 1048 – 1060, po smrti Ondreja kráľ Belo I. (1060 – 1063)
Gejza a Ladislav – synovia Bela I. v rokoch 1064 – 1074 a po smrti Bela nastúpil na trón Gejza ako kráľ Gejza I. (1074 – 1077)
Ladislav a Lampert – synovia Bela I. v rokoch 1074 – 1077 a po nástupe Ladislava na trón ako kráľ Ladislav I. “Svätý“ (1077 – 1095)
Lampert – najmladší syn Bela I. v rokoch 1077 – l095 a nakoniec
Almoš – mladší brat kráľa Kolomana v rokoch 1096 – 1107.

Kráľ Koloman však nedodržal Ondrejom I. zavedené nástupníctvo nitrianskeho kniežaťa na uhorský trón, dal za spolukráľa korunovať svojho štvorročného syna Štefana a prinútil Almoša k emigrácii.
Po bojoch o trón mu sice dovolil návrat do vlasti, ale nedovolil mu znova zaujať údelné kniežatstvo a postavenie údelného Nitrianskeho kniežatstva ako inštitúcie „Tertia pars regni“ oficiálne zrušil. Ba navyše, aby zabezpečil svojmu synovi nástupníctvo na trón, dal roku 1115 rebelujúce knieža Almoša i jeho syna Bela zajať a oslepiť!


Osobitné postavenie nitrianského kniežata

Nitrianske údelné kniežatstvo malo počas svojej dvestoročnej existencie v Uhorsku celkom osobitné a mimoriadne významné postavenie. Už od čias Pribinu a Mojmírovcov bolo najbohatším a najrozvinutejším územím Karpatskej kotliny a po dohode Ondreja I. s jeho bratom Belom akoby sa vrátila niekdajšia sláva Nitrianska z čias Svätopluka. Teraz tvorilo štátotvorné jadro veľkovojvodstva a jeho vládca (dux) razil vlastné mince, mal vlastné vojsko a viedol vlastnú zahraničnú politiku – malo teda všetky atribúty suverénneho štátneho útvaru a suverénneho vládcu. Nitrianski vojvodovia, hlavne Belo (neskorší kráľ Belo I.) a Gejza (neskorší kráľ Gejza I. „Veľký“) razili v Nitre svoje vlastné mince, ktorých hodnota vysoko prevyšovala hodnotu vtedajších uhorských kráľovských mincí.
Je pozoruhodné, že na minciach týchto nitrianskych vládcov sa po prvý raz v Uhorsku objavil byzantský dvojramenný kríž, ktorý sa neskôr v spojení so slovenským trojvrším stal symbolom či štátnym znakom Michalovej vetvy nitrianskych Arpádovcov, často používaným aj v ilustráciách stredovekých kroník a dokumentov o Uhorsku!


Uhorská kráľovská koruna?

A tu sa dostávame k uhorskej kráľovskej korune, vystavenej dnes v parlamente Maďarskej republiky. Terajší Maďari ju demagogicky nazývajú „Svätoštefanská koruna“ („szent István korona“), „svätá koruna“ („szent korona“), či dokonca ultranacionalisticky „svätá maďarská koruna“ („magyar szent korona“)! Odhliadnuc od „svätosti“ takéhoto artefaktu (to by sme museli nazývať svätým napríklad aj bicykel zaslúžilého kresťana, ktorý bol kanonizovaný za svätého v 20. storočí!),
ide tu o nehorázny podvod na veriacich, na maďarskom národe a na celej svetovej verejnosti.
Táto koruna bola totiž dokázateľne vyrobená dávno po smrti kráľa Štefana I. „Svätého“ a bola dodatočne vyhotovená, či skôr zostavená, z dvoch častí:
a) dolnej časti „corona graeca“, čo bol vlastne byzantský kniežací diadém
b) a hornej časti „corona latina“, ktorá vznikla ohnutím a vyformovaním metodovského arcibiskupského kríža, z ktorého odstránili štyri štvorcové emailové medailóny s vyobrazením apoštolov Šimona, Matúša, Júdu a Jakuba.

Dodnes nie je ničím dokázané, že práve túto korunu ktorýkoľvek pápež podaroval ktorémukoľvek uhorskému kráľovi, ba naopak, je isté, že jej spodná časť bola vyrobená v Byzante a bola s hornou časťou dodatočne zostavená pravdepodobne v Uhorsku, aby aspoň takto symbolizovala „tisícročnú štátnosť“ Uhorska a maďarské nároky na celú Karpatskú kotlinu. Dolná časť takzvanej svätoštefanskej koruny je totiž kniežacou korunou, ktorú dostal z Byzantu nitriansky knieža Gejza (1064 – 1074) a, ako vieme, Štefan I. “Svätý“ umrel roku 1038.
A navyše veľmi podobnú, ba takmer totožnú kniežaciu korunu dostal z Byzantu aj Gejzov otec nitrianske knieža Belo (1048 – 1060). Našla sa roku 1860 na Slovensku v Ivanke neďaleko mesta Nitry a nachádza sa v budapeštianskom Maďarskom národnom múzeu. Na emailových platničkách tejto koruny sú zobrazení byzantskí vládcovia cisár Konštantín Monomach, jeho manželka Zoe a jej sestra Theodora, čo datuje výrobu koruny zhruba do roku 1050.

Jedinečný falzifikát svojho druhu

Dnes vystavovaná uhorská koruna bola na konci druhej svetovej vojny maďarskými fašistami „evakuovaná“ do nacistického Nemecka, odtiaľ ako vojnová trofej odvezená do USA a po návrate do Maďarska bola roku 1978 podrobená detailnej odbornej expertize, ktorá potvrdila vyššie uvedené skutočnosti. Pravda, nebol to nijaký vedecký objav! Naopak, aj seriózna maďarská historická veda už na prelome 19. a 20. storočia vedela, že táto koruna nie je korunou, ktorú pápež Silvester II. (999 – 1003) údajne podaroval Štefanovi I., ba vedela aj to, že „pápežskä bula Silvestra II.“ nie je nič iné ako „jedinečný falzifikát svojho druhu“ („A Szylveszterbulla a maga nemében páratlanul álló hamisítvány“, Századok r. 1901, str. 905). Skutočnosť, že maďarská historická veda pripísala tomuto falzifikátu toľko hodnovernosti, hodnotí profesor Lánczy Gyula ako
„úplný nedostatok kritického myslenia, čo charakterizuje celý maďarský verejný život i dejepisectvo“.
Skrátka, tam kde chýbajú historické fakty, nastupuje výroba historických mýtov a legiend! V rámci vedeckej diskusie na túto tému vydal už roku l891 neskorší biskup Karácsonyi János monografiu „Szent István király oklevelei és a Szylveszter bulla“ (Diplomatikai tanulmány, Budapest, 1891) a ďalšiu štúdiu v časopise Századok roku 1909 „Ki koholta a Szylveszter-bullát?“, v ktorej dokázal, že falzifikát mal slúžiť záujmom maďarského katolíckeho biskupstva v rokoch 1620 – 1644.
Už od poloviny 16. storočia sa totiž v Uhorsku začala šíriť fáma, že kráľ má právo ustanovovať biskupov bez predchádzajúceho súhlasu pápeža, čo sa dávalo do súvisu s legendou o Svätom Štefanovi I. Pápež Inocent III. síce nariadil, aby tento falošný hagiografický text nebol čítaný v kostoloch, ale maďarská cirkevná hierarchia ho neposlúchla. Túto okolnosť využil Ján Tomkó Marnavič (1580 Trogir – 1637 Viedeň), biskupský kandidát ktorý nedosiahol pápežskú benedikciu, odcestoval do Ríma, kde zostal niekoľko rokov a pokúšal sa získať pápežské potvrdenie za biskupa.
V rámci tohto svojho úsilia vyhotovil roku 1635 falzifikát „buly Silvestra II.“, neuverejnil ju, ale ju zašantročil do zbierky starých dokumentov učenca Atanasia Georgicea. V jeho pozostalosti ju potom našiel známy jezuita Melchior Inhofer a v dobrej viere ju uverejnil roku 1644 vo svojej zbierke dokumentov „Annales Ecclesiastici Regni Hungariae“. Tým sa stal z falzifikátu historický „dokument“.
Taliansky odborník Rossi síce tento podvrh už roku 1660 odhalil, ale jeho pôsobeniu už nedokázal zabrániť. Až po stáročiach chorvátsky historik profesor Ferdinand Šišič znova dokázal, že Marnavičova „Silvestrovská bula“ je falzifikát, ba zdokumentoval aj to, že Marnavič, ktorý bol nízkeho pôvodu a volali ho Morlakom (čiernym Valachom), so zištným záujmom vybájil aj vznešený rodokmeň svojmu protektorovi cisárovi Ferdinandovi II., v ktorom ho predstavil ako potomka cisára Konštantína Veľkého!

Dátum poslednej aktualizácie: 25.november 2013