28,88 €  (870 Sk)

Záruka 24 mesiacov
Autor: Viktor Timura
Počet strán: 504
Jazyk: slovensky
Väzba: pevná
EAN: 9788080791971

Prinášame pár úryvkov z knihy


Údaje v Geographii K. Ptolemaia dávajú podnet na uvažovanie o ešte staršom pôvode názvu Sloveni ako sa doteraz predpokladalo a hovorilo. Vychádza z jeho údajov uvádzaných v popise vnútornej Indie v okolí rieky Gangy, kde uviedol názov kmeňa Sovany (Sovani) a ďalšie odvodené tvary od tohto názvu, popri názve Indi a Vinidi. Názov Suoveni–Suavi– Sclavi–Sloveni–Slovani–Slováci môže mať teda oveľa starší pôvod a môže siahať až do 3. tisícročia pred náš letopočet, keď kmene Áriov a Venetov v niekoľkých vlnách prešli zo strednej a východnej Európy do Indie. V niektorej migračnej vlne prišli aj Sovani, ktorí si, podobne ako názov Árijci a Veneti, museli tento názov doniesť zo svojej pôvodnej vlasti – pravdepodobne z východnej Európy. Takto by sa tento tvar názvu radil k najstarším známym názvom, akými sú Vani, Bastarni, Peucini, Árijci, Veneti, Chetiti či Nesiti a p. s odvodeninami a modifikáciami od týchto názvov. Nevieme, aké pramene mal k dispozícii Ptolemios v Alexandrii pri písaní diela Geographia a z akých informácií čerpal. Možno to boli správy a informácie ešte z invázie Alexandra Veľkého Macedónskeho do Malej Ázie alebo poznámky nejakého cestovateľa, geografa. Môžeme však s určitosťou povedať, že si ich Ptolemaios nevymyslel. Podrobnejšie tieto pramene a jednotlivé názvy (aj v origináli – v gréčtine, ako ich uviedol Ptolemaios v Geographii) sú uvádzané a analyzované v texte jednotlivých kapitol.

Hľadanie pôvodu názvu Vani–Vandili–Veneti– Suoveni–Sclavi–Sloveni–Slovania–Slováci sa takto významne rozširuje a dopĺňa odpoveď na prvú otázku, na to, odkedy naši predkovia sídlili v Karpatoch medzi Tatrami a Dunajom a ponúka prekvapujúco iný pohľad na minulosť našich predkov Slovenov– Slovákov, na ich formovanie, vývoj a úlohu, akú zohrávali v strednej Európe a pri formovaní dnešnej Európy, akým je tvrdenie, že Slovania sa v Európe objavili len na rozhraní 5. a 6. storočia a iba potom sa mohli začať formovať aj Slováci. Ak niekto verí na zázraky, je to jeho vec. Ale zázraky do serióznej vedy nepatria. Ani v prípade etnogenézy Slovanov a Slovenov–Slovákov. Existujúce poznatky hovoria o celkom niečom inom.

Z vyššie uvedených poznatkov vyplýva, že nejaký kmeň alebo zvyšky kmeňa s podobným názvom mohol sídliť na území Slovenska už v 3. tisícročí (Vani sú doložení na území Poľska od 3350 rokov pred n. l.), podobne ako kmeň Áriov zaznamenaný neskôr v tvare „Hariov“, alebo prišiel z východnej Európy so skupinami kultúry Chłopice–Veselé na rozhraní 3. a 2. tisícročia pred n. l., a tu v dramatických udalostiach ďalej zohrával nie bezvýznamnú úlohu pri formovaní našich predkov a novej Európy. Len to historici všetko skomplikovali opomínaním a zamlčovaním niektorých skutočností a konštruovali nepodložené teórie v duchu ideologicko–politických záujmov mocenských štruktúr, ktoré sa v Európe dostali do popredia.

Keď sa takto deformované názory na kultúru a dejiny Európy, a o tom, že Slovania sa objavili až v 5. či 6. storočí nášho letopočtu dostanú do školských učebníc, všeobecné povedomie sa na dlhú dobu stáva falošným historickým vedomím v pohľade na minulosť i aktuálnu skutočnosť, na seba samých, na svet a život vôbec. Európania, žiaľ, dlhodobo žijú vo falošnom historickom povedomí, v klamstvách o európskych dejinách, o skutočných príčinách vojnových aktivít a dobrodružstiev, o zámeroch expanzívnych národov a ich činoch i o dôsledkoch pre tých, ktorí sa stali objektom zla a násilia, o farizejstve ideálov a reálnej hierarchii hodnôt v demagógii politikov, spoločenstiev, národov a štátov v dominantnom mocenskom postavení, ktoré, ako ukazuje aj súčasná krízová realita, nevedia bez parazitovania na hodnotách iných (ľudí, spoločenstiev, národov a štátov) zabezpečiť prosperitu svojich občanov vlastnou tvorbou a produkciou materiálnych hodnôt. Tí, ktorí sa neuspokoja s učebnicovým výkladom a začnú pátrať po pravde o historických udalostiach, aby si mohli vytvoriť objektívny obraz o vlastných dejinách v európskych (aj svetových) súvislostiach, o vlastnej kultúre, o sebe, s odlišným a kritickým názorom, to v živote nemajú jednoduché. Ani akademický konzervativizmus nie je príliš prístupný zmenám narúšajúcim konvenčne prijaté názory a predstavy, na ktorých sú často založené diela a teórie akademikov a profesorov univerzít. O deformáciách v dôsledku prispôsobovania skutočnosti politickým záujmom ani nehovoriac.

Podľa výskumov slovenských genetikov, ako uviedol Vladimír Ferák, „výsledky štúdia polymorfizmu mtDNA a Y–chromozómovej DNA v slovenskej populácii ukazujú, že u Slovákov sa nachádzajú takmer všetky mtDNA a Y–DNA haploskupiny, ktoré možno nájsť inde v Európe; sú teda aj po tejto stránke typickými Európanmi, bez akýchkoľvek genetických špecifík. Vek jednotlivých haploskupín pritom ukazuje, že genetické korene zhruba 80 percent obyvateľov Slovenska (okrem Rómov) siahajú až do európskeho paleolitu, len asi 10 – 15 percent je neolitického pôvodu, a iba zvyšných ~ 5 % sa dostalo do Európy až po neolitickej kolonizácii, teda pred menej ako 7 – 10–tisícročiami.“ (z príspevku My a naša DNA na medzinárodnej konferencii k 40. výročiu založenia Katedry genetiky Prírodovedeckej fakulty UK Bratislava 11.–12. 9. 2008. [In:www.iam.fmph.uniba.sk]). Zistenia percentuálne zodpovedajú výsledkom B. Sykesa o príbuzenských líniách genofondu v Európe.

Podobný publikovaný genetický výskum v Čechách potvrdil, že viac ako 50 percent genofondu dnešnej českej populácie má staršie slovanské korene. Oproti tomu genofond maďarskej populácie má iba päť percent génov mongoloidného pôvodu (t. j. populácie, ktorá prišla do strednej Európy v 9. storočí n. l.) a 50 percent genofondu obyvateľov Maďarska je slovanského pôvodu. Zvyšok valašsko–románskeho a germánskeho. Uvedené výsledky potvrdzujú aj výskumy prof. Cavalli–Sforzu zo Stanford Univerzity v USA, podľa ktorého Rh negatívny faktor v krvi maďarskej populácie potvrdzuje, že väčšina genofondu je stredoeurópska, pretože Rh negatívny faktor sa v ázijskej ani africkej populácii, podobne ako ani u indiánskej nevyskytuje, je typický iba pre Európanov.
Výsledky výskumu zodpovedajú archeologickým poznatkom o zaľudňovaní či kolonizácii Európy. Iba 10–15 % súčasnej európskej populácie môže svoj pôvod vzťahovať na príchod roľníckych skupín z Prednej Ázie. Pravda, ak neberieme do úvahy, že k tým 10–15 % významnou mierou prispeli v dobe sťahovania národov Huni, Avari, dnešní Maďari i Turci.

Ďalší pokrok vo výskume DNA sú haploskupiny, ktoré podobne ako poznatky z jazykovedných štúdií je treba zosúladiť s archeologickými poznatkami o migračných vlnách v Eurázii, s ich smerom a časovými
reláciami a s datovaním vzniku jednotlivých haploskupín a archeologických kultúr a pod. A to najmä preto, lebo sa objavujú nové teórie podľa ktorých „tradičné predstavy o vývoji raných civilizácii je treba revidovať...“, lebo najnovšie sa objavil (pre niekoho) „senzačný poznatok, že kultúrna aktivita starej Európy mala staršie korene ako mezopotámska... a Mezopotámia ako prototyp formovania civilizácie doslúžila“. [118, s. 203–204] Tento objav podľa H. Haarmanna hypotézu „o dovoze sumerskej kultúry do Európy odsunul do ríše vedeckých omylov“. Podľa tohto autora, naopak, „je možné preukázať konkrétne prejavy prenosu staroeurópskeho ideového dedičstva aj v iných oblastiach sumerskej kultúrnej aktivity“. [118, s. 194–195] Ale nielen to. „Obeidská kultúra (asi 5000–3500 pr. n. l.)“, [prílohy 32, 34 a 35] ktorá bola predchodcom sumerskej kultúry, má charakteristické črty kultúry importovanej zvonku a „jej nositelia prišli zo severu. Genetický výskum kostier na pohrebiskách preukázal, že boli vzdialenými príbuznými obyvateľom Kaukazu.“ [118, s. 164–165] Kto boli títo obyvatelia naznačuje názov mesta Sawwan na rieke Tigris (lokalita samarrskej kultúry) z doby okolo 5500 rokov pred n. l. Okrem toho „existuje celý rad spoločných znakov“, ktoré nemôžu byť náhodné a boli prevzaté z čiernomorskej oblasti a zo „stredodunajskej“ civilizácie. „Tu je treba hľadať spoločný pôvod starých kultúrnych tradícií juhovýchodnej Európy a Mezopotámie.“ [118, s. 167]
Osobitne významné je, že podľa H. Haarmanna „s ohľadom na súvislý sled kultúrnych vrstiev bez cudzieho zásahu, ktorý v úplnosti dokumentovala archeológia, strácajú hodnovernosť teórie, ktoré hľadajú pravlasť Indoeurópanov mimo Európu. Táto domnienka je súčasťou špekulácii Colina Renfrewa, ktorý ponecháva uralsko–indoeurópske kontakty bez povšimnutia... Archeológia preukázala sídelnú kontinuitu v oblasti Volgy a jej vedľajších prítokov od mezolitu, tj. od doby asi pred 13 000 rokmi. Genetika človeka však svojimi poznatkami siaha do minulosti ešte oveľa hlbšie. Jedna z piatich hlavných skupín genotypových komponentov, ktoré boli zistené u európskych národov, je sústredená vo východnej Európe...
so silnou koncentráciou v európskej stepi severne od východných časti Čierneho mora... Povaha tejto hlavnej genotypovej komponenty nepochybne zodpovedá poznatkom historickej porovnávacej jazykovedy i archeológie o pravlasti obyvateľstva s indoeurópskymi
charakteristikami... Indoeuropeizácia Európy vychádzala z východného okraja kontinentu...“ [118, s. 63–65] Tieto myšlienky nepotrebujú komentár a sú odpoveďou na teoretické špekulácie a konštrukcie, ktoré doteraz nachádzali širokú publicitu.

Pravdepodobný vznik prvej haploskupiny („K“) pred 40 tisíc rokmi však bude treba konkretizovať a spresniť. Severný Irán je južný resp. juhovýchodný Kaukaz, kde sa objavil Homo erectus už pred 1,8 miliónmi rokov a po celú dobu vývoja k dnešnému človekovi Kaukaz zostával osídlený.
Z Kaukazu migroval na juh (arménoidný typ), na východ (iránoidný typ) a na severozápad (europidný typ). Východoeurópske populácie nemožno zúžiť iba
na haploskupiny R1 a tým skôr len do časového obdobia 20–28 tisíc rokov pred n. l. a už vonkoncom nie
na Skýtov, ako východiskovú populáciu Slovanov, ktorí do východnej Európy prišli len na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. To sú problémy plynúce z nedokonalých teoretických východísk a metodologických postupov, ktoré je možné ešte prispôsobovať utilitárnym teóriám alebo záujmom, bez ohľadu na to, či vedeckým, politickým, alebo iným. Spoločný základ haploskupín Skýtov (i Sarmatov) musí mať starší pôvod, ktorý sa nemohol utvárať nikde inde ako na Kaukaze a v strednej Ázii. Pokiaľ sa však haploskupiny nezosúladia s reálnym vývojom, s migráciami a archeologickými i jazykovými poznatkami, je problematické z toho robiť konkrétnejšie závery. Výsledky, osobitne tabuľky a percentuálne vyčíslenie typov haploskupín, sú zaujímavé. Poukazujú na dávnejší väčšinový pôvod obyvateľstva dnešných
národov a štátov strednej Európy.
A. M. Huska v rukopisnej práci Typológia ľudských katastrof (2013, s. 469) uvádza hlavné ž e n s k é l i n i e Homo sapiens sapiens na Slovensku, kde na základe výskumu mtDNA genetici identifikovali 7 mitochondriálnych „eviných“ dcér, ktoré sú v ženskej
línii delené do 7 haploskupín takto:

1. v haploskupine „H“ 42 % súčasných žien na Slovensku, čas vzniku asi pred 21 tisíc rokmi;
2. haploskupinu „J“ má 8 % slovenských žien
so začiatkom asi pred 10 tisíc rokmi;
3. haploskupinu „K“, ktorej začiatky sú asi pred
20 200 rokmi má 5 % žien na Slovensku;
4. haploskupinu „T“ predstavuje 9 % slovenských žien, začiatok asi pred 44 500 rokmi;
5. haploskupinu „U“ vlastní 26 % žien na Slovensku a jej začiatok je asi pred 57 tisíc rokmi;
6. haploskupinu „GV“ má 34 % slovenských žien, začiatok sa nepodarilo určiť;
7. haploskupina „X“ má začiatok pred 25 tisíc rokmi, percento neuvádza.

Homo sapiens sapiens v m u ž s k e j l í n i i na Slovensku podľa chromozónu „Y“ v DNA sú podľa výskytu rozdelené takto: najčastejšou je haploskupina R1a, označovaná aj ako protoslovanská a spolu s haploskupinou R1b predstavujú 65 % podiel mužskej línie v Európe. Spoločný predok haploskupiny R1 žil asi pred 35–40 tisíc rokmi. Haploskupina R1 predstavuje protoslovanské, protokeltské, protoitalské a protohelenské línie (a podľa nasledujúcej tabuľky aj protogermánske, čo je do značnej miery dôsledok asimilácie slovanských kmeňov).

Dátum poslednej aktualizácie: 26.júl 2018