7,37 €  (222 Sk)

Autor: Michal Hronec
Rok vydania: 2009
Formát: 145 x 205 x 12 mm
Väzba: Brožovaná bez prebalu lesklá
Počet strán: 216


Predslov

Môj otec bol veľmi dobrý, skromný a pracovitý človek. V živote nemal nepriateľov, v jeho konaní prevládala tolerantnosť, dá sa povedať, že mu bola vlastná, skoro bezhraničná. Zriedka sa vedel nahnevať, snáď iba vtedy, ak mu chýbal doháň na cigarety. Susedský spor vždy navrhoval riešiť zmierom. Často bol arbitrom v pracovnej skupine, v ktorej pracoval.
Racionálne hodnotil chod života v obci i v širších súvislostiach. Časté reptanie ľudí na spoločenský poriadok odbil iba poznámkou. „Človeku je každý režim,“ myslel tým pracovný i spoločenský, „len tri dni dobrý.“ Mal veľmi ťažký život. Začínal ako pastierik. Postupne ako bíreš prešiel mnoho gazdovských sálašov. V dospelejšom veku naučil sa aj vybíjaniu domov. Na živobytie si však najdlhšie zarábal ako poľnohospodársky robotník. Z kalicha chudoby a ťažkého života si vypil nadmieru veľký dúšok. Táto tvrdosť života vychovala z neho sociálne cítiaceho človeka. Do konca svojho života zastával sa tých ľudí ktorých spoločenský poriadok najviac gniavil.
Boli sme šiesti žijúci súrodenci a mal s nami tak, ako aj matka dosť starosti pri výchove. K jeho výchovným metódam však nepatril remeň ani iný fyzický donucovací prostriedok. Používal skryté výchovné metódy. Keď som doniesol zo školy zlé vysvedčenie, nikdy sa nenahneval, nerobil zaužívané rodičovské scény. Vyhlásil iba, “dobre syn môj,“ a pohladkal ma po vlasoch, „zajtra ráno sa priprav, pôjdeme okopávať kukuricu.“ Nemôžem povedať, že by bol podceňoval fyzickú prácu, to nie. Vždy hovoril, že robota na poli je pekná, užitočná, ťažká, ale aj pri nej je treba byť múdrym, vedieť využívať rozum a to sa človek naučí len v škole. Ak sa to učí len v živote dosť často zato draho platí. Nikdy toto mentorovanie nepoužil v aktuálnom čase pri zlom prospechu alebo zlom správaní, ale príležitostne, po dobrom nedeľňajšom obede, keď prevládala príjemná rodinná pohoda.
Rád sa vracal v spomienkach do obdobia svojej mladosti. Pri rozprávaní sa vedel veľmi rozľútostiť. Vtedy vždy spomínal peripetie svojho života. Často tieto spomienky dokončil želaním: „Keby som ja, deti moje, vedel tak ako neviem dobre písať, napísal by som o všetkom, čo som prežil. Možno, žeby to bol celkom dobrý román na čítanie.“
Dlho ma táto myšlienka prenasledovala, ktorá súvisela so želaním môjho otca. Mám, či nemám sa pustiť do písania. Nakoniec som sa rozhodol. Možno to bude pre mňa ťažké, možno, že to nedokážem, ale skúsim to, je to moja podlžnosť voči otcovi, aspoň to tak cítim. Použiť môžem iba spomienky otca i matky. Pravdaže od tej doby, ako som začal svet vnímať vlastným rozumom, budú moje návraty do minulosti autentickejšie a snáď aj presnejšie, ba hodnovernejšie.
Či sa mi podarí splniť túto úlohu, to posúdi ten, kto sa podujme prečítať si moje otcove „Nenapísané pamäti.“ „Buď zhovievavý milý čitateľ! Nie som spisovateľ.“
Ako dlho budem písať a či toto dielo dopíšem, to neviem, budem sa ale snažiť, aby som túžbu otcovu splnil v čo najväčšom rozsahu a za čo najdlhšie obdobie. Pravnučky a pravnuci otcove i moje, bude to pre vás kus histórie nášho rodu.

Autor: Michal Hronec, nar. 11. 6. 1935 v Slovenskom Komlóši – Tótkomlósi. Bratislava 2007

Kapitola I.

Dejiny osady Komlóš a katastrofy, ktoré prežila, rok 1873 - vyčíňa cholera

Rakúsko-Uhorská monarchia, už ako názov prezrádza, bola dvojštátnym útvarom, štátom mnoho-národnostným. Časť Rakúska pokrývala národy nemecky a česky hovoriace.
Uhorsko bolo územím, kde prevládalo prevažne Slovanské obyvateľstvo, pravdaže pod nadvládou Maďarov. Zo Slovanov tu boli územné celky, na ktorých žili Slováci, Chorváti, Srbi, Slovinci, Rusíni a Ukrajinci. Na maďarskom území žilo aj veľa Nemcov, no a ďalším nosným národom boli aj Rumuni. Táto spleť národov a národností rozprávala každá po svojom. Maďari sa však všemožne snažili tieto územia dosť tvrdo pomaďarčovať, jazykovo zjednotiť a vytvoriť veľké Maďarsko, veľký maďarský národ.
Môj príbeh sa odohráva na území, kde žili Maďari. Pravda len riedko, lebo boli zdecimovaní nájazdom Turkov a Tatárov. Za uhorského kráľovstva bolo územie delené na časti, ktoré mali svoje mená: Horné a Dolné Uhorsko, Sedmohradsko, Vojvodina, Srbsko, Bosna a Hercegovina. Administratívnych centier – žúp bolo veľa.
Dolná zem, alebo Dolné Uhorsko, sa rozprestieralo z veľkej časti v Panónii, na dne Karpatskej kotliny. Bola to veľká rovina, nepredstaviteľné územie bez kopcov. Rieky Dunaj a Tisa mali, vlastne aj dnes majú, len 0,3% spád. Pri veľkých vodách to bolo inundačné územie, často v okolí týchto riek zaplavované. Vytvárali sa tu mnohé močiare, ktoré boli liahňou komárov, ovadov, múch a žiab. Bolo to nehostinné územie. Na týchto územiach premnožene rástla trstina obyčajná, pálka širokolistá, lesy tu neboli žiadne, len neveľké lesostepi. Sem-tam sa objavovali v konfigurácii terénu solitéry, ako vŕba a topoľ.
Za riekou Tisou, /Tiszán túl/ východným smerom na juhu územia Dolnej zeme, nachádzala sa aj osada Komlóš. Rástol tu divý chmeľ, od toho bolo odvodené jej meno. Osada, v ktorej žili Maďari, bola Turkami úplne spustošená. Takto opustená sa na 150 rokov stala skoro neobývateľnou. Veď náletové porasty a jej vlastná vegetácia urobili z nej dosť nevľúdnu krajinu skoro bez obyvateľstva.
Až v roku 1746 prišli na toto územie, pustatinu prví ľudia. Boli to Slováci z Horného Uhorska – Hornej zeme. Väčšina z nich pochádzala zo stolíc – žúp: Gemer, Hont, Novohrad, Zvolen. Medzi nimi boli aj predkovia môjho rodu, Slováci, nesúci priezvisko Hronec. Neviem zistiť presne lokalitu, odkiaľ sa vybrali na Dolnú zem, lebo odborníci a iní vedeckí pracovníci uvádzajú mená rôznych osád, odkiaľ sa Hroncovci na Komlóš dostali. Jeden prameň uvádza Očovú, druhý zas České Brezovo, tretí na dôvažok píše, že Hroncovci prišli na pustatinu Komlóš zo Zvolenskej Slatiny. V „Atlase slovenských nárečí v Maďarsku“ našiel som aj osadu Forró, kde tiež bývali Hroncovci, nuž a tak sa bude dať len veľmi ťažko zistiť, odkiaľ sa moji predkovia dostali na už spomenutú pustatinu.

Rozšírenie názvu osady na Tótkomlós vzniklo, keď sa tu usadili Slováci. Dnes sa tento názov prekladá, ako Slovenský Komlóš, čo nie je celkom správne, lebo Tót je Slovan a nie Slovák, to však nie je veľká chyba, veď takýchto nedostatkov v názvoch v zemepise poznáme viac. Množstvo lokalít, odkiaľ moji predkovia prišli na Dolnú zem, znamená, že nositeľov priezviska Hronec bolo na území Slovenska veľa. Dokonca aj v Kurucko-Labaneckej vojne sa spomína Maco Hronec ako kurucký vojak. Dočítal som sa o ňom v románe Sama Tomáška „Bašovci na Muránskom zámku“. Vlastne aj priezvisko Muránsky patrí k nášmu rodu po predkoch mojej starej mamy, Márii Kukučkovej. Nuž, nech pochádzali Hroncovci odkiaľkoľvek, na Dolnú zem prišli a žijú tam mnohí doteraz.
Prví prisťahovalci na Dolnú zem to nemali ľahké, aj keď očakávali, že sa zbavia útlaku grófov, či náboženského prenasledovania. Čakala ich tam len ťažká práca. Skupina, do ktorej patril i môj prapredok, išla cestou cez Albertirsu a ďalej na Békésszentandrás, ale mohla to byť aj iná trasa, po ktorej sa posúvali na pustatinu Komlóš. Tu na dlhé roky zapustili korene a žijú tam, okrem presídlených v roku 1947 ešte dnes. Zo začiatku boli osadníci len pastiermi. Samozrejme do roku 1848 len v postavení poddaných. Zemepáni postupne zistili, že pastierstvo im nedonáša dostatočný úžitok a zistili to aj samotní osadníci, preto postupne prešli na pestovanie obilia a ostatných poľnohospodárskych plodín. K tomu však museli namáhavo budovať odvodňovacie kanály, aby pôdu postupne vysušili a zúrodnili. Dnes je to veľmi úrodný poľnohospodársky kraj.
V prvých rokoch ich prenasledovali mnohé neduhy a choroby. V močaristej oblasti vlhké, dusné počasie ich kosilo ako muchy. Na Hornej zemi neboli na takéto počasie zvyknutí. Chýbal im aj stavebný materiál, hlavne drevo a kameň. Kým si postavili riadne príbytky, žili vo vlhkých zemliankach, v zime niekedy aj s dobytkom a hydinou v chatrčiach urobených z vŕbového prútia omazaného blatom. Novorodenci zomierali jedno za druhým. Boli manželské pári ktorým ostali z desiatich detí len dve. No, aj napriek mnohým príkoriam nového územia, prežili a rozmnožovali sa.
Pre prvú generáciu, ako som už spomenul, bol život na novom území ťažký. Mnohí pomýšľali vrátiť sa späť do svojich hornouhorských osád. No potom, uvedomujúc si, že svoj majetok v domovine predali, alebo nemali odvahu znova prekonať útrapy sťahovania, začali s plným nasadením a vysokou pracovitosťou zveľaďovať to, čo dostali do vienka od baróna Rudnianskeho, aby ďalšie generácie mohli pozbierať ovocie ich tvrdej práce, rozhodli sa predsalen zostať.
Okrem ťažkých životných podmienok, ktoré spôsobovalo močaristé územie, prenasledovali ich aj ďalšie katastrofy, ktoré im život riadne strpčovali a smrtka mala príliš veľa roboty, kosila ich ako kosa zrelé steblá obilia.
Po sedemdesiatich rokoch od založenia osady postihla ich 28. a 29. januára 1816 tuhá zima. Počas týchto dvoch dní im pomrzlo veľa dobytka, ako aj ostatných drobných zvierat. Čakala ich viacročná lopota, aby sa z tejto pohromy pozviechali.
O pätnásť rokov neskoršie, 28. júna 1831 zomrela na choleru prvá žena. Cholera trvala 44 dní. Kronikár zaznamenal, že denne zomieralo až 60 osôb. Ibaže nielen cholera kosila ľudí, pridružili sa i iné choroby, a tak v tomto čase za 44 dní zomrelo 599 ľudí. V tom roku do jeho konca zomrelo zo 6 000 obyvateľov 1 323 osôb. Zomrel každý štvrtý občan. Bola to veľká pohroma, na akú sa Komlóšania od založenia osady nepamätali. Nebola však posledná.
O päť rokov prišla nepredstaviteľná suchota. Jej dôsledkom vzniklo veľa požiarov. Zhorelo 30 % domov. Požiar vznikol l9. septembra 1836 medzi 14,00-14,30 hod. v rodinnom dome Belicajovcov.
Nedá mi, aby som sem nevsunul poznámku, že z týchto Belicajovcov bol jeden, ktorý si zobral za manželku sesternicu mojej matky.
Čo sa počtu domov týka, zhorelo vtedy 400 domov. Ak počítame vtedajšiu veľkosť rodiny v priemere osemčlennú, tak bez strechy nad hlavou ostalo 3 200 ľudí. Príčinou požiaru bol otvorený cylindrický komín nad otvoreným ohniskom, ukončený nad strechou doštenou ohrádkou, v tom čase sa komíny nemurovali. Tento požiar sa zapísal, ako druhá veľká katastrofa v dedine, veď bez strechy nad hlavou ostala skoro polovica dediny.
Prešlo dvadsaťosem rokov, obdobie jednej generácie, prišlo druhé veľké sucho. Ľudia v zime kŕmili dobytok kôrovím, ktorým mali pokryté strechy, no aj tak ho veľa od hladu pokapalo. Okolo tristo občanov nemalo čo jesť. Obecný úrad týmto žeľiarom podával jedno jedlo denne, vlastne len polievku. Krušné to boli chvíle pre tých, čo nemali majetok, pre chudobných, ktorí bývali za dedinou v akovoch, v domcoch urobených z vŕbového prútia omazaného blatom. Boli to väčšinou tí, ktorí prišli do osady neskoršie, keď sa im už neušli pozemky a stali sa len žeľarmi, buď u cudzích, alebo aj u svojich príbuzných.
Veľkou katastrofou, ktorú moja rodná obec prekonala, bola nová epidémia cholery. Bolo to v roku 1873. Táto epidémia sa svojou hrôzou dotýka aj mojej Hroncovskej rodiny. Zomrelo vtedy viac ako 500 obyvateľov Komlóša. Na starom cintoríne stojí pomník pripomínajúci toto obdobie. V súčasnosti je už dosť zničený. No predsalen pripomína tie pochmúrne dni rodín, ktorým cholera vzala tých najmilších.
Rok 1873 je i pre náš rod pamätný, lebo od neho sa odvíjajú sprostredkovane pamäti môjho otca.
Starý otec môjho otca, Michal Hronec, narodený v roku 1848, v pamätnom roku zrušenia poddanstva, sa ženil ako 23 ročný v roku 1871. Za manželku si vzal Máriu Moravskú, narodenú v roku 1850. V roku 1873 sa im narodil po Ondrejovi druhý syn, ktorému dali meno Michal. Bol to otec môjho otca. V tom istom roku prastarý otec zomrel na choleru. Prastará mať ostala s dvoma deťmi vdova, v nie veľmi závideniahodnej situácii. Pochádzala z chudobnej žeľarskej rodiny, musela preto sama hľadať obživu pre svoje dve deti. Vydala sa do dediny Veľký Bánheďeš - Nagybánhegyes, vzdialenej dvadsať kilometrov od Slovenského Komlóša - Tótkomlóša, bola to tiež slovenská osada. Od roku 1856 sa tu začali osadzovať Slováci z Tótkomlóša, Nadlaku, Békeščaby a Orošházy, aj keď sa stala samostatnou obcou už v roku 1842. Pre prastarú mamu to bola dedina osudná.

Dátum poslednej aktualizácie: 24.november 2013